Invisible

1. května 2010 v 9:49 | Kyreth |  Zvyšok
Písané do súťaže, kde sme mali písať o situácii, v ktorej sa budeme chcieť stať neviditeľnými na jeden deň.
Písané podľa vlastného sna, upraveného.
Asi som dostatočne nevystihla tú pochmúrnu atmosféru. Čo už.



-toto- si k tomu pusti



Slnko dnes nesvieti. Ukrýva sa za mrakmi. Hustými, sivými, nepreniknuteľnými.
Vzduch sa napriek tomu vdychuje ťažko.
Také sparno!
Jej tiché kroky vedú po neznámej ceste, lesom, ktorým nikdy nekráčala.
Jej tmavé oči blúdia po každom detaile. Všetko je akési tmavšie..
Východ  z lesa. Oslobodenie zo strachu pred jeho nástrahami.
Jej tmavé oči už vystrašene neblúdia. Jej kroky naberú pomalšie tempo.
Avšak zdanie klame príliš často!
V lese ju nečakalo nič, čoho by sa mohla obávať. Les jej bol príjemným útočiskom.
Prašná cesta pomaly a plynule prešla do dlažobných kociek. Drobnučkým podpätkom sa dostalo radosti z pomalého klopkania a za celý deň jediný horúci závan vetra preplietol jej dlhé ebenové vlasy. V krku už má sucho, v žalúdku prázdno. Preto nepredstiera pred  sebou, že ju neteší pohľad na dom vzdialený pár desiatok metrov postavený z pravej strany vydláždenej cesty.
Všade dokola je od konca lesa len pole. Zjavne je po žatve. Samé strnisko, ale nikde ani duše, ktorá by sa mohla živiť darmi tejto pôdy...
Jej kroky sú opäť raz rýchlejšie, jej ťažké nádychy prezrádzajú vypätie síl. To prítmie panujúce i napriek poludniu je desivé...

Konečne stojí pri nízkej rozbitej bránke. Žiaden zvonec, preto iba otvorí. Kráča popod "tunel" obrastený zoschnutým a neobratým viničom. Kto zanedbáva tak vzácnu úrodu, šliape po vlastných splnených snoch?  Z ľavej strany veľkého domu sa prelúska schodíkmi až k jednoduchým tmavým dverám.
Zaklope.
Čaká pár minút, žiadna odozva však neprichádza.
Stisne bohato zdobenú mosadznú kľučku.
Prichádza sklamanie- je zamknuté. Nadarmo sem chodila.
Púšťa kľučku a na jej prekvapenie sa v tom momente dvere otvárajú.
Ovanie ju doposiaľ nepomenovaný druh pachu.
Pach zašlej slávy, pach prehry.
Nad čím, samým sebou?
"Je tu niekto?" jej zvonivý hlas sa rozlieha domom. Jedinou odpoveďou je však verná ozvena.
Jej dlhé šaty, ktoré boli pred nechceným výletom po stroskotaní lode biele sa ošuchujú o starú, vŕzgajúcu podlahu.
Otvorí prvé dvere. Nič, len holé steny s oškriabanou maľovkou.
Otvorí tie ďalšie. Znovu pustá izba.
Rovnako aj každá ďalšia na prízemí. So zvláštnym pocitom zvierajúcim hruď kráča hore schodmi. Sú staré, ale nevŕzgajú. Farba zábradlia je stlmená posýpkou z prachu.
Na poschodí počuje len ticho. Nevníma ďalší zrýchlený dych. Ako človek je taká slabá!
Jej zmysly sú otupené, skresľujú.
V ďalších dvoch miestnostiach sa na ňu díva len prázdno.
Otvorí dvere tej tretej.
Na prvý pohľad vyzerá prázdna, no keď sa lepšie prizrie, na pravo pri dverách zočí kôpku, tmavú kôpku.
Muž odetý do čiernej s pobledlou pokožkou na ňu vyvalí sivé prázdne oči a jej srdce sa roztlčie strachom. Je ako pumpa, lákadlo pre jeho hlad.
" Načo si sem chodila! Práve do tejto izby! Načo si sem chodila!" Jeho žalostné a zmučené slová plné odporu sa derú spomedzi jeho tenkých pier a slová s mäkkčeňmi sú kvapku nepresné kôli nedostatku zubov v jeho ústach.
Postaví sa a jeho vlasy sa náhle predĺžia a zvlnia. Oči sa zmenia na tmavé. Každá jeho črta zostrieva a na jeho chrbte vyrastajú tmavé krídla.

Nikdy nebuď spiaceho démona.
Nikdy nevkroč do opusteného domu.
Nikdy nehovor nikdy.

Jej srdce pri rýchlom bití vynecháva údery. Premôže strach, rozbije betón vo svojich nohách a beží dolu chodmi. Za sebou počuje len to mávanie krídel, pred očami sa jej zahmlieva z neustálych vynechávaných úderov.
Myká každou kľučkou, žiadna sa však ani nehne. Démon je stále bližšie a bližšie.
Jej srdce zasa vynechá úder, tentoraz sa však nezaobíde bez následkov.
Možno ju niekto hore má rád, možno len jej telo v stave obrany nasadzuje núdzový režim.
Nevidieť ju, stratila sa. Počuje však svoje srdce udierať, počuje svoj dych, dozaista ich cíti aj on.
Nerozmýšľa, nie je čas.
Potíšku len znovu prebrázdi vzdialenosť až ku schodom. Tu padne, polomŕtva strachom,v objatí smrti, nevidená sebou ani nepriateľom.

Kam zmizla, veď niet úniku odtiaľto!


Na druhý deň, keď hodiny v najbližšej a pritom naozaj  vzdialenej dedine odbili pravé poludnie, zjavila sa uprostred poľa mŕtvola.
Sivovlasý muž v obleku
Zašlej bielej farby.

Vzal si jej podobu
Jej pohlavie
Jej minulosť, prítomnosť i budúcnosť
Neviditeľnosť nechal jej novému telu
V ktorom jej duša ostala uväznená
Doráňaná v mukách kričí o pomoc
Nik ju nepočuje
Telo je pochované...

Dom viac nestojí kilometer za lesom.
Skrýva sa za stromami a ničí tak les, doposiaľ útočisko a ochranu pred ním.

Čo pomohla neviditeľnosť, keď pre oči nadpozemskej bytosti je viditeľným i neviditeľné? 


-preklepy hláste do komentov, nech to môžem opraviť-
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ivča | Web | 1. května 2010 v 9:54 | Reagovat

Oh..měla by sis změit písmo třeba na bílé..špatně se to čte :(

2 kyrethka | 1. května 2010 v 10:04 | Reagovat

[1]: To ty máš blbý monitor :D Mne sa to číta dobre :P

3 Dora | 1. května 2010 v 10:57 | Reagovat

láska ;( je mi tak ľúto, že toto prežívaš :( keep smajlík!

4 kyrethka | 1. května 2010 v 12:17 | Reagovat

[3]: láska, toto bolo upravené.. zlepšené..

5 lessina | 4. května 2010 v 17:36 | Reagovat

Mirka, úžasné!!  A aj podľa mňa sa to číta dobre.. Máš neuveriteľný talent!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.