Pre Dávidka

14. srpna 2012 v 18:57 | Kyreth |  Výlevy
Pre Dávidka k narodeninám 2011.. Konečne aj v počítačovej podobe.


Prečo?

Aby si v srdci nosil spomienku.
Na čierneho anjela,
ktorého si vídal veľa,
no onedlho príde zmena...
Anjel bude fuč.
Ak nechceš, tak sa nerozlúč.
Veď beztak nenávidím lúčenie...
Tak spomínaj na naše krásne
dni a večery.
Možno aj po rokoch tomu uverím,
uveríš.
Tak dúfam, že moje písmo nespáliš.
Že každé slovo vylúštiš.
A že každý jeden rým
bude Ti vzácnym.

Začínam verš Tvojimi očami.
Veď Ty vieš, že sú do tvojej duše
jedinými oknami.
Tak strieľam slová ako z kuše.

Často premýšľam, aké by bolo
opäť pohládzať tvoje vlasy nesmelo
Ako chutí tvoja pleť?
Či azda zmenila chuť hneď,
keď si ma od seba odtisol?
Nie, myslím, že stále rovnako si sladký,
ako keď si pery k môjmu lícu pritisol.
Tie najkrajšie okamihy môjho života
chvejúce sa v rytme Tvojho srdca,
keď na nás padala jesenná tma a mrákota...
No mne nikdy nebolo teplejšie.
Rumenec v lícach len po TVOJOM objatí.
Jesenné, chladné Slnko si tromfol
teplom Tvojho tela.
Ako veľmi som Ťa chcela!
Stačilo by každý deň Ťa objať,
jeden bozk na líce si na dobrú noc
ukradnúť.
Zobrať.
A Tvoje oči.
Tvoja vôňa.
Nášho domu stena
a tôňa.
Tvoje ruky, Tvoje dlane,
prsty dávno spočítané..
Dala by som dušu za tvoje objatie,
múzu za bozk,
za lásku život či celé storočie.
Zas hladiť to Tvoje jemné líce.
Zas, opäť šepot chladného vánku
sny s Tebou a nedostatok spánku.

Nezabudnem

Len privri oči a predstav si to.
Pod nami pokosené žito,
celý stoh slamy.
Naše spojené ruky
pretkané sú snami.
Neskutočné muky.
Preto sa k Tebe tisnem bližšie.
Pred nami Slnko zapadá
Presne ako vtedy...
A potom Mesiac bledý..
A Tvoej oči...
Rozochvený hlas...
Tlkot srdcí v nás...
Nie, ja nezabudnem nikdy.

To bolo vtedy.
A teraz?
Len ležať.
Kryje ma iba záves z hviezd
a Tvoja vôňa vedľa mňa.
Sadá na nás tôňa,
no my sme slepí tým okamihom.
Vidíme len seba,
odraz toho neba nad nami
v Tvojich očiach.
Šťastie a boj zaň berú hlavu,
nechajú len pavlač snovú,
pravú.
Veď vtedy všetko zdá sa pravé,
no raz vrátime sa k hlave,
zistíme, že všetko mizne v tráve.
Na nej ležíme už sami,
zaťažení len snami.
Kam Tvoja teplá dlaň zmizla
sa už nestarám.
Už pod hviezdami
myšlienky svoej mám.
Vidím ich jasne.
Nie iba chabý odraz v Tvojej tvári.
Lepšie sama ako zaslepené chmáry.

Mám Ťa rada.
Najviac na svete.
Viec než leto v plnom rozkvete,
viac než jesenný dážď.
Viac zvlášť
ako spolu.
Nehľadíš na mňa
a splní sa Ti sen.
Už neudeš môcť.
Budem preč.
Bola som snom len.
Nočnou morou.
Tak ZBOHOM.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.